Traverz obra

slovenský překlad článku z anglického originálu, vyšlo v Jamesáku 1999/5 »

Martin Minařík, autoportrét na Mt.Loganu Mt. Logan, 5959 m, je najväčšou horou na svete, najvyšším kopcom Kanady a druhým najvyšším vrcholom v Severnej Amerike. Moje prvé informácie o ňom som získal z knihy V Ľadových horách Yukonu, od Dušana Macka, člena slovenskej expedície, ktorá v roku 1984 vyliezla východným hrebeňom na Mt. Logan. Ale súčasťou lezeckej krásy oblasti St. Elias je aj to, že o nej nie sú takmer žiadne dostupné informácie.

Toto výrazne zvyšuje pocit dobrodružstva. Jeden miestny lezec mi povedal, že tí, ktorí v týchto horách lezú, ich nechcú poškvrniť. A tak nemajú záujem o napísanie horolezeckého sprievodcu. Po návrate z Hôr Svätého Eliáša už rozumiem prečo. Sú tu nekonečné ľadovce, kopce a v nich cesty, ktoré sa liezli zriedkavo alebo neliezli. V časoch, keď sú kopce všade plné ľudí, je ozaj ťažké si predstaviť, že existujú aj také, kde ozaj nestretnete nikoho.
Mojím cieľom bolo spraviť traverz kopca Mt. Logan, vystúpiť cestou East Ridge a zostúpiť King Trench. Bol som skutočne šťastný, keď do zostavy pribudli aj traja moji veľmi dobrí kamaráti, ktorým sa tento plán veľmi zapáčil. Zháňanie informácií zostalo na mne, pretože pre človeka s mojím povolaním turistického a cyklistického sprievodcu v strednej Európe sú zimné mesiace relatívne voľnejšie. Hodiny a hodiny som strávil v horolezeckej knižnici v meste Seattle v štáte Washington (USA), čítajúc príbehy napísané expedíciami, ktoré liezli v týchto horách. Avšak najdôležitejším zdrojom boli diáky a informácie od lezca, ktorý vyliezol East Ridge minulý rok.
Konečne dvanásteho mája 1998 som sa sám ocitol na Alaska Highway stopujúc z Whitehorse na Klaune Lake. Moji partneri zmenili rozhodnutie a dohodli sa, že vyrazia o niekoľko týždňov neskoršie a pokúsia sa o cestu Cassin Ridge na Mt. McKinley. Cítil som sa zradený aj kvôli tomu, že pred troma mesiacmi ma na poslednú chvíľu nechali kamaráti v štichu tiež a musel som liezť Polish Glacier na Aconcaguu sám. Pretože som sa na traverz Mt. Logan poctivo pripravoval, rozhodol som sa liezť sólo. Správcovia v Kluane neboli príliš nadšení tým, že namiesto 4 horolezcov som sa tam zjavil sám. Z bezpečnostného hľadiska nemajú sólolezcov vo veľkej láske. Dokonca aj ja som bol trochu nervózny, keď pilot začal požadovať platbu za let vopred; lezci v skupine môžu totiž platiť až na konci výletu. Konečne 15. mája bolo jasno a Andy Williams ma vysadil na Hubbard Glacier, asi 5 míľ od môjho cieľa East Ridge. Všetky zvyšné tímy, ktoré som stretol na Mt. Logan liezli s relatívne ľahkou batožinou. Na ľadovci Hubbard použili na transport sane a lyže. Robili vynášky hore a prespať sa vracali dole, vždy nechali nejaké jedlo cestou v snehových jaskyniach. A samozrejme, všetci so sebou vláčili laná a materiál ako ľadové skrutky, snehové kolíky a lopaty.
Aspoň po tejto stránke som mal výhodu. Keďže som nemal spolulezcov, nemusel som mať lano a podobnú snehovú výbavu. A bolo to obrovské plus. Všetko som zbalil do jedného batoha a nemusel som sa vracať. Na ľadovci Hubbard bolo ešte vidieť stopy po saniach a lyžiach a moje snežnice mi veľmi pomohli. Podľa pilota a rangerov by malo byť niekoľko partií na East Rigde, ale pod stenou som nikoho nenašiel. Pri počúvaní muziky lavín padajúcich z Hub Sew Ridge sa mi podarilo zaspať. Bola to moja prvá noc v Icefield Range. Lezenie na Aljaške a v Yukone poskytuje jednu veľkú výhodu (a veľa nevýhod), kvôli polárnemu dňu nemusíš vstávať príliš skoro. Bez problémov môžeš začať liezť v čase, kedy by si napríklad v Alpách už mal byť von zo steny a oddychovať dole v chate. Sneh bol vo veľmi dobrom stave a môj postup bezproblémový. Na hrebeni fúkalo, ale pri pohybe mi bolo celkom teplo. Veľmi ťažko sa opisuje takéto počasie: raz slnko, raz hmla, väčšinou vietor.

masiv Mout Loganu

Rýchlo sa však zhoršilo. Stretol som skupinu 4 horolezcov, ktorí vystúpili na vrchol a zostupovali čo najrýchlejšie dolu. O kúsok vyššie som narazil na stan s ďalšími lezcami. Zrazu sa vyjasnilo a vietor fúkal iba v horných častiach steny. Bol som vo výške 3300 metrov a mal fantastické výhľady na kopce Hub Sew a Mc Arthur. Noc som strávil s dvoma Kanaďanmi a jedným britským lezcom v snehovej jaskyni. Nasledujúci deň bolo fantastické počasie, jasno a iba slabý vietor. Moji spolunocľažnící vyrazili predo mnou, ale dohonil som ich o niekoľko sto metrov vyššie. Ponúkli mi, aby som s nimi na noc opäť zostal. Cítil som sa dobre, a tak som sa rozhodol, že si postavím tábor ešte vyššie. Lezenie bolo fantastické! Väčšinou tvrdý sneh, niekoľko prevejov (ale iba na jednu stranu) a občas ľahký vodný ľad. Môj batoh bol ťažký, ale výšku som získaval veľmi rýchlo. Nakoniec som si postavil stan vo výške 3900 metrov. Mal som trochu obavu z výškovej choroby, pretože príznaky sa prejavujú veľmi rýchlo a môžu lezca úplne vyradiť z obehu. Počasie však moje obavy z výškovej choroby rýchlo rozohnalo. Oblaky obkolesili celé údolie a silný južný vietor začal prinášať čerstvý sneh z Aljašského zálivu. Búrky tu môžu trvať veľmi dlho a za noc napadne aj tri metre nového snehu. Na tretí deň búrky som vzdal to neustále vychádzanie zo stanu a odhrabávanie množstva snehu. Bol som takmer zavalený, zo stien viseli cencúle a miesta som mal len tak-tak na sedenie. Všetko bolo mokré a batérie v mojom výškomery došli. Situácia bola veľmi kritická. Konečne na siedmy deň sa búrka utíšila a mohol som vyliezť zo stanu. Zbadal som skupinu zostupujúcich lezcov. Brady mali plné ľadu a vyzerali na tom ešte horšie ako ja. Celý týždeň strávili v snehovej jaskyni na plató o 900 metrov vyššie, vystavení silnému vetru a teplote – 40 stupňov. Povedali mi, že prichádza vysoký tlak a ponúkli mi zvyšné jedlo a benzín. Bol som veľmi potešený dobrou správou o počasí a v eufórii som ich ponuku odmietol.
Slnko dokáže riadne rýcho zmeniť postoje a ja som bol v skutočne výbornej nálade. Skupina zostúpila. Rozhodol som sa, že sa tento večer riadne najem a zajtra budem pokračovať vo výstupe. Ale ako na potvoru nasledujúce ráno bolo úplne inakšie, ako som očakával. Fúkal silný vietor a po oblohe sa stále preháňali mraky. Ani zďaleka to nepripomínalo vysoký tlak a začal som snívať o nedávnej ponuke jedla a benzínu. Poobede som sa rozhodol, že premiestnim tábor vyššie. Skupina schádzajúcich horolezcov mi vysvetlila, kde na plató vykopali snehovú jaskyňu, a tak som dúfal, že do večera do nej dorazím. Ale nepodarilo sa mi to. Všade bol hlboký sneh a postupoval som veľmi pomaly. Hrebeň nebol taký ostrý ako dole. Všade bol nestabilný sneh a kde-tu seraky. Po troch hodinách šliapania v nulovej viditeľnosti som narazil na tyčku a dieru pod ňou. Aké šťastie! Našiel som veľkú snehovú jaskyňu, ktorú vyhĺbila iná skupina horolezcov.
Mohlo sa mi o niečom takom len snívať, aj keď všetko nebolo až také ružové. Musel som si vysušiť spodnú bundu a fleecové nohavice, ktoré budem vyššie určite potrebovať. Namočili sa mi počas snehovej búrky, pretože som ich použil ako izoláciu pod spacák a následne zamrzli. Snažil som sa ich vysušiť na tele vo vnútri zmrznutého spacáka. Celú noc som sa triasol od zimy a spal málo. Zrazu sa cez diery v strope jaskyne predralo jasné svetlo. Slnko! Vysoký tlak konečne prišiel! Ale ako dlho vydrží? Tri dni? To by mi mohlo stačiť na výstup na vrchol a zostup do bezpečia na druhej strane. Potom by som bol schopný prežiť s mojimi zásobami potravín a benzínu ďalšiu kratšiu búrku. Hlboký sneh mi bránil v radosti z dobrého počasia, ale postupoval som neúnavne ďalej. Dlhé horné svahy a následný traverz ma priviedol na plató. Nado mnou už neboli žiadne technické problémy, jedinými prekážkami boli trhliny, silný vietor a moje prípadné zlé rozhodnutie. Nakoniec som našiel jaskyňu, o ktorej mi hovorili horolezci. Strávil som v nej celkom príjemnú noc, aj keď v nej mohli urobiť strop vyššie. Vysušil som si veci a môj spacák, hoci bol mokrý príjemne hrial. Z tohto miesta lezci väčšinou idú na vrchol naľahko bez batohu a vrátia sa naspäť. Hoci som musel niesť batoh, vďaka snežniciam som bol schopný prejsť plató relatívne rýchlo. Mt. Logan má niekoľko vrcholov. Počas výstupu musí byť pekné počasie, pretože ináč nie je možné na neho vystúpiť. Bol síce už druhý deň vysoký tlak, ale silný vietor môj postup sťažoval. V sedle medzi východným a hlavným vrcholom som sa rozhodol nevystúpiť hore s batohom. Miesto toho som začal traverzovať severnou stranou. Chcel som si spraviť večeru, vyliezť na vrchol čo najrýchlejšie naľahko a potom zostupovať dole cez plató, pokiaľ nenájdem miesto na tábor. Ale ako vždy počasie si so mnou zahrávalo a zmenilo moje plány. Myslel som si, že nájdem nejakú snehovú jaskyňu, pretože niektoré miesta vyzerali tak, že by tam nejaká mohla byť. Ale nebola. Skúsil som vyhĺbiť jaskyňu sám, no nebol som to schopný urobiť. Najhoršie bolo to, že som sám nevedel, čo presne chcem a pritom som vedel, že musím čo najskorej spraviť nejaké rozhodnutie - a ešte správne. Bolo to dôležité jednak preto, aby som vystúpil na vrchol a jednak preto, aby som prežil.  Zostúpil som nižšie a našiel skupinu skál, ktorá bola viditeľná zovšadiaľ. Nakoniec sa mi pod nimi podarilo vyhĺbiť dieru, ktorá poskytovala akú-takú ochranu pred vetrom. Bolo mi jasné, že toto popoludnie vrchol nedosiahnem a bol som na pochybách, či sa mi to podarí na druhý deň. Nepodarilo sa mi naštartovať varič, a tak som zostal bez jedla. Obliekol som si všetko oblečenie a vliezol do zamrznutého spacáka. Spať som nemohol. Vedel som, že budem musieť čo najrýchlejšie zostúpiť. Otázkou len bolo, či sa mi ešte predtým podarí vystúpiť na vrchol. Nasledujúce ráno bolo ešte horšie. Cítil som sa ako po opici a nemohol sa hýbať. Bol som úplne dehydrovaný a nebol som schopný vložiť si do úst ani oriešky alebo čokoládu. Pozrel som sa na vrchol, ktorý bol odo mňa vzdialený asi 3 kilometre a iba niekoľko desiatok výškových metrov.

Mount Logan sólo 1998 Po dobrej hodine sa mi podarilo vyplaziť zo spacáka, obuť si vonkajšie plastikové topánky a gamaše. Aj s touto vynikajúcou ochranou mi nohy v momente zamrzli. A čo viac, vietor bol ešte silnejší. Ani som sa nepokúšal naštartovať varič, lebo som vedel, že by to bola márna snaha. Zobral som si foťák, čakan, jednu lyžiarsku paličku a vyrazil na vrchol. Bol som veľmi vyčerpaný a po každých 40 krokoch som si sadol a zhlboka dýchal. Už celých 24 hodín som nič nepil ani nejedol. Pomaly som vystupoval do malého sedla na vrcholovom hrebeni.
V sedle ma však priklincoval k zemi silný vietor. Dlhý čas som ležal na ľadovej zemi a prvýkrát v živote v horách som prosil vietor, aby sa utíšil a aby sa hory nado mnou zľutovali. Nakoniec som sa kolenačky vyštveral na vrchol. Zostal som na ňom okolo 10 minút. Spravil som niekoľko záberov a rýchlo zostúpil dole po západnej strane, kde relatívne menej fúkal vietor.
Vrátil som sa do snehovej diery, kde som nechal batoh, rýchlo sa zbalil a začal traverzovať dlhým platóm do bezpečia. Za hodinu sa vietor úplne utíšil. Hneď sa mi podarilo naštartovať varič a konečne som si mohol pripraviť teplý nápoj a jedlo. Toto sú tie malé, ale veľmi dôležité radosti v horách. Občerstvenie mi pomohlo načerpať energiu.
Loganské plató je obrovský ľadovec vo výške 5400 metrov. Zostupoval som cestou, ktorou po prvýkrát na jeho vrchol vystúpili v roku 1925. Cesta začína na ľadovci Quintino Sella a vedie pod severnou stenou štítu King. Potom zo sedla Prospector’s Col sa klesá dole a potom zase stúpa hore platóm. Prvá expedícia pri zostupe v jednom momente zablúdila a začala vystupovať opäť smerom k vrcholu. Postup sa im nepozdával, a tak sa zase otočili naspäť. To im zachránilo život.
Presne som nevedel, ako vyzerá sedlo Prospektora a v týchto výškach určiť vzdialenosť je veľmi obtiažné. A naviac bol môj výškomer mimo prevádzky. Pri traverze západného vrchola som uvidel pred sebou King Peak. Vyliezol som teda hore hrebeňom a zbadal ľahko schodný ľadovec smerom ku kopcu King. O hodinu neskoršie som si uvedomil, že sa ním nedostanem do sedla King, ale že ma privedie priamo do južnej steny. Od správneho sedla som bol asi tak 5 kilometrov.
Zrazu som spadol do pukliny. Našťastie to bolo len kúsok po zadok. Toto bolo varovanie. Okamžite som sa otočil a vrátil na plató. Postavil som si stan. Varič fungoval, a tak som sa na rozdiel od minulej strašnej noci najedol a aj vyspal. Nasledujúce ráno som zbadal skupinu lyžiarov, ktorá sa pustila dolu z Prospector's Col a smerovala cez plató k vrcholu. Mali so sebou všetko, čo moderná technológia lezeniu poskytuje: rádiá, mobily, GPS, lyže a sane s množstvom jedla. Keď som sa ich spýtal na dátum, pravdepodobne si mysleli, že som sa zbláznil.
Trochu sme podebatovali, rozlúčili sa a potom som pokračoval k Prospector's Col. Na druhej strane bol nenáročný ľadovec, ktorým sa dalo zostúpiť severnou stenou King Peak. Bolo veľa ľudí, málo puklín a teplejšie počasie. Prvýkrát po štyroch dňoch som zostúpil pod výšku 5400 metrov. Pri zostupe k pristávaciemu miestu mi do očí svietilo večerné slnko
O dva dni neskoršie som opäť stopoval na Alaska Highway, ale tentokrát opačným smerom od jazier Kluane späť do Whitehorse.

z originálu Traverse of the Giant preložil Vlado Linek

» (jiné publikace) (expedice) (fotogalerie Mt. Logan) nahoru